utorok 15. novembra 2011

Festival Refresh +89

Otvorili sme Refresh.


V Košiciach sa začal festival otvorených dialógov, s cieľom refreshu dnešnej spoločnosti prostredníctvom súčasného umenia a kultúry. Pripravených je viac než 30 podujatí, ktoré budete mať možnosť vidieť od 15.11. do 19.11., presne po 22 rokoch od konania sa  Nežnej revolúcie v 89-roku.


Festival sa otvoril výstavou Re-public space, s komentovanou prehliadkou urbánnych inštalácii, približujúcich alebo reagujúcich na revolúciu a otázky, o koľko sa spoločnosť vyvinula k lepšiemu, či zmena skôr nesklamala. Výstava sa začala vo vestibule Železničnej stanice, s mierne provokatívnou inštaláciou „Rekonštrukcia“, kde sa autor znázornil aj z inej stránky, stránky opačného pohlavia. Druhé dielo sa dá ľahko prehliadnuť, keďže kvetináče na stanici nie sú ničím výnimočným, no aj oni môžu mať s revolúciou a predrevolučným obdobím čo to spoločné. Neďaleko od stanice je umiestnené dielo od umelcov Guma guar, ktorý dnes predniesli veľmi zaujímavú prednášku o kritickom umení, ktoré táto skupinka vytvára. Ak budete toto dielo hľadať, tak hľadajte poriadne, ono tam určite je. Prehliadka sa končí pri budove Štátnej vedeckej knižnice. Zaujímavá je rozstrihnutá vlajka na rohu budovy, site-specific inštalácia od Michala Moravčíka. O interaktívnu inštaláciu „Balcony forum“, sa postarali Kassaboys. Práve na tomto balkóne, ktorý nie je vybratý náhodou, môžete slobodne pred národom vyjadriť svoje spoločensko-politické názory a zážitky či už priamo z revolúcie alebo aj z kadekoľvek inde. Nakoniec, slávnostné otvorenie festivalu v knižnici, kde ste mali možnosť porozprávať sa o projekte priamo s organizátormi a umelcami, prebehlo pomerne slávnostne a tým zahájilo celé podujatie.


Pre Natálku. Deň druhý.

Druhý deň festivalu priniesol do FK Biograf vo Východoslovenskej galárii multimediálny projekt spojený s diskusiou, od Fedora Gála a Martina Hanzlíčka: Pre Natálku.

Prezentované boli dokumenty o ľuďoch, "ktorí sa dokázali postaviť na nohy, o ľudoch nepoddajných, no najmä o samotnej Natálke". Ako autori spomenuli, nie je to o Natálke, ale hlavne pre Natálku. Tú vo Vítkove v roku 2009 takmer upálila skupina neonacistov. Hneď v prvom filme ste mali možnosť vidieť zábery z benefičného koncertu na podporu malej Natálky a poukázať, že dievčatku nepomohol štát, ale obyčajní, neznámi ľudia. Chceli jej týmto pomôcť aby mala otvorenú cestu k normálnemu životu a ukázať, že prežiť sa dá aj napriek tomu, čo zlé sa stalo. „Prišla babička a doniesla celú svoju penziu. Nikde v civilizovanom svete sa nemôže stať, že neonacisti podpália človeka, dokonca malé dievčatko a štát s tým nič neurobí. Neurobil.  Inštitúcia tam nezasiahla ani raz. „Ostravská televízia prišla natočiť reportáž: Natálka ide do školy. Nevieme ako sa o tom dozvedeli. Reportáž bola na zvracanie, tá blondínka bola úplne mimo. 

Ďalší dokument bol o Ľudovi Dzurkovi, ktorý zdedil lásku k deťom, úctu k starobe, identitu ktorej sa nevzdá. Mal štyri roky keď s otcom putoval za prácou do Českej republiky. „Najhoršie je na úrade, potom v práci. Ako spomína Fedor Gál „Videl som ho na dne nie raz, ale stále iba na chvíľu. 
Diváci sa púšťali do diskusií, opisovali svoje vlastné zážitky a skúsenosti. Rozoberať sa začala rómska problematika. „Čím dlhšie v tom lietam, tým viac neviem, či rómska problematika existuje. Autori sa ani nemohli pustiť do riešenia rómskej otázky. Až 96% občanov Českej republiky nechce mať za suseda róma. „Ľuda Dzurku by som bral za suseda hneď. Je to skvelý chlapík., komentuje Fedor Gál. Na to Martin Hanzlíček podotýka „Zato, že Ľudo Dzurko je taký, nemusia byť aj ostatní.

Posledný, päť minútový film bol z dielne detí z Jedličkova ústavu: To je od nás pro tebe Natálko. Autori im nechali kameru s tým, či by niečo nenatočili pre malú Natálku. Kamera sa im vrátila vcelku a dokonca s takým materiálom, že s tým netrebalo robiť nič viac.  Deti s rôznym postihnutím posielali Natálke krásne odkazy a že určite treba bojovať. „Prajem veľa energie do života, život ide ďalej, určite to zvládneš. Je to veľmi pekné dievčatko. Keď ti bude smutno, pritúľ sa k maminke. Mne to vždy pomôže. Ja som v kapele. Ja som ti poslal to CD. 




Novembrové dokumenty a film Žart. Deň tretí.


Poobedňajšie Novembrové dokumenty vtiahli diváka do čias komunistického režimu, ťažkého života v pracovných táboroch, sviečkovej manifestácie, nespravodlivých obvinení, nevinných obetí... Celkom 5 dokumentov pohltilo ľudí na takmer 3 hodiny. A ľudia neodchádzali. Festival ukázal, že je potrebné o tom hovoriť, aby sa nezabudlo, aby sa vedelo. Večerný film Žart vyrozprával ťažký život skúšaný osudom, absurditu komunistického režimu a nemožnosť pomsty.

Prvý dokument "Prežili sme Gulag", sa dá opísať slovami Jána Košuta, jedného z rozprávajúcich svoju ťažkú mladosť "Ani zviera nedokáže prežiť to, čo človek." Ľudia, ktorí boli neprávom obvinení, bez možnosti obhajoby a odvolania zatknutí a odsúdení na pracovný tábor v zamrznutom, Sibírskom Gulagu. Celkom bolo deportovaných 7000 civilov, z toho 210 žien a umrelo 61 900 nevinných ľudí.  Niektorí neprežili cestu vlakom bez jedla a vody, v neznesiteľnom chlade. Niektorí uvideli naposledy svoju matku, blízkych a priateľov, bez dovolenia sa s nimi čo i len rozlúčiť. Ďalší umreli v táboroch od vyčerpania a zimy. Film je o tých, ktorí vydržali, prežili a vrátili sa domov.

Druhý dokument "Ako som mal začať 3. Svetovú vojnu", približuje príbeh Karola Moskoviča, aktivistu Konfederácie politických väzňov na Slovensku. Aj Karol Moskovič bol neprávom obinený a uväznený. Približuje vtedajšiu štátnu bezpečnosť ktorá rozohrala hru, nad ktorou sa zastavil rozum.

"Sviečková manifestácia." Taký bol názov tretieho dokumentu s autentickými zábermi nakrútenými Štátnou bezpečnosťou, spojeného s vyjadrením dnešnej mladej generácie o nevedomosti tkz. Sviečkovej manifestácii alebo  Bratislavskom veľkom piatku. Pokojné zhromaždenie, v ktorom sa ľudia snažia o dodržiavanie náboženských slobôd a práv a občianskych práv, sa uskutočnilo 25. marca 1885 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. V dokumente sú predstavené nahrávky policajného vysielania počas demonštrácie, naprogramovanie zásahu, surovosť zásahu ŠtB, silná agresia policajtov, ktorí boli koniec koncov  nemožní a neschopní voči protestantom.

Ďalší film "Voľne žijúca mládež", vypovedá o v tej dobe tkz. fenoméne punku. Mládež chcela byť slobodná, nosiť dlhé vlasy, tričko s nastriekaným nápisom Sex pistols, chodiť na koncerty, počúvať punk... Túto skutočnosť opisuje kapela Zóna A.

Posledný dokument "November +20". Musíme sa poučiť z histórie a netreba na ňu zabúdať. Preberá sa v ňom otázka: Prečo sme boli takí zbabelí? Skutočne sme museli čakať dlhé roky na to, aby sa ľud postavil voči tvrdému, komustickému režimu, ktorý si myslel, že ovládne svet? Kradlo sa, slovo dialóg sa veľmi nepoužívalo. Až študenti vyhlásili štrajk, zmenili revolúciu. V dokumente sa spomína: Poďme nie k lopate, ale na nich lopatou. Vo filme sa objavili osobnosti ako Milan Kňažko, Magda Vášaryiová, František Mikloš, Peter Šťastný a ďalší.

O zrade priateľov, nevinnom žarte, ktorý sa zmenil na krutý život v parcovnom tábore, o odpúšťaní, svedectvo o dobách minulých, o tom bol film Žart. Príbeh Jahna, mladého študenta univerzity, ktorý pošle list nepodliehajúci systému vtedajšej doby, svojej priateľke. List s textom "Optimizmus je ópium ľudstva. Zdravý duch páchne blbnosťou. Nech žje Trockij." Ona list predloží vedeniu univerzity, Jahn je vylúčený, poslaný do pracovnéh tábora a zasiahnutý zradou priateľov. Niektorí diváci mali možno problém pochopiť prekrívanie záberov z minulosti a prítomnosti, niekomu možno vadilo nepatrné odbočenie od literárnej predlohy, každopádne film stál za pozretie a aj on vystihuje absurditu komunistického režimu.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára